Motýle

Stretli sa dva krásne motýle

v  lete, keď lastovičky už majú mladé

a tie dva motýle šibalské boli,

veru, rodičov z nich už hlava bolí.

„Aká nuda,“ vzdychol prvý.

„Aká nuda,“ vzdychol druhý.

Do rána ako-tak vydržali a ráno frnk a už ich nebolo. Boli ešte neskúsené, ale mali šťastie, že bol krásny letný deň. Nadchýnali sa krásnou krajinou a neustále si hovorili:„Aká krásna je tá naša lúka, veď taká krásna nemôže byť žiadna iná.“Večer si na lupienky kvetov sadli a pospali.

     Ráno slnko, slniečko zalialo zlatistými lúčmi všetko naokolo. A veru,  neminuli  ani motýle. Zobudili sa a cítili sa ako králi. Lietali, oddychovali a opäť lietali a ani si neuvedomili, že sa ocitli na úplne inej neznámej lúke. A tá bola krásna! A tie motýle!

Jeden z nich sa zniesol rovno pred nich. Spýtali sa ho:

„Kde sme? Ako sa volá táto lúka?“

Keďže motýľ bol cudzinec, nerozumel ich reči. Ale keď si chcú motýle porozumieť, tak si porozumejú. A tak sa spriatelili. Zostali tam celé dva týždne, ale čím ďalej, tým viac boli smutné. Spomínali na rodičov, na rodnú lúku, uvedomili si, že žiadna iná aj keď krásna im ju nemôže nahradiť.

     A keď sa našiel motýľ, ktorý bol známy cestovateľ, pomohol im dostať sa domov, na lúku, ktorá bola ich srdcu najmilšia a očiam najkrajšia.

Dávid Grešlík

                                                                                                    Prasiatko

      V  maličkej  dedinke  na  Slovensku  žilo  prasiatko,  ktoré sa volalo Koruna. Od rána do večera jedlo iba kapustu. 

     Spočiatku mu chutila, ale po čase sa jej prejedlo. Chcelo ochutnať aj niečo iné.                                                                                                     Stále si hovorilo: "Už ma od tej kapusty aj bruško bolí, nemôžem ju už ani vidieť."

Achkalo, jojkalo, ale nedalo sa nič robiť, lebo v Kapustovciach sa ani nič iné neurodilo. Rozhodlo sa, že opustí rodnú dedinku a pôjde do sveta. Najprv išlo na sever, tam  uvidelo, ako si prasiatko Zlota pochutnáva na čomsi, čo nazýva zemiaky. Ochutnalo ich a veľmi mu zachutili. Lenže ostatné prasiatka sa tomu veľmi čudovali, lebo im sa zemiaky už veľmi prejedli. Dohodli sa, že Koruna dá týmto prasiatkam kapustu a oni Kapustovčanom zemiaky. Spolu potom ponavštevovali aj iné krajiny. Na juhu sa dohodli na melónoch, na východe na kukurici a západe  šošovici . Onedlho  už obchodoval každý s každým. Nielen obchodoval, ale aj priatelil sa a odovzdával skúsenosti.

     Takže sa každému žilo lepšie, čiže "ako prasaťu v žite". 

Maroš Forint

                                              Priateľstvo

     V európskom parlamente, ktorý sídli v Bruseli, sa  zišli najlepší žiaci zo štátov Európskej únie.

     Mali byť ocenení za mimoriadne úspechy v škole a oboznámiť sa s činnosťou parlamentu.

Boli ubytovaní v luxusnom hoteli a pozvaní na slávnostnú recepciu. Stoly boli pokryté modrými obrusmi s dvanástimi hviezdičkami a na nich jedlá od výmyslu sveta. Už pri pohľade na tieto dobroty sa žiakom zbiehali slinky.

     Rozpútala sa zaujímavá debata. Začal Slovák Jano:

„Naše bryndzové halušky sú aj tak najlepšie na svete. Symbolizujú našu národnú kuchyňu. Veď od nich bol Jánošík chlap ako repa.“

„To je pravda, súhlasil Poliak Jacek, my máme tiež jedlá a  osobnosti, na ktoré môžeme byť hrdí, spomeňte si , napríklad na pápeža Jána Pavla II.“

„Obidvaja máte pravdu,“ konštatoval Maďar Béla, „aj naša čabajská klobása nie je na zahodenie. A Balaton, príďte sa pozrieť, určite vás očarí.“

„Príďte aj do Prahy  a pochopíte, prečo ju volajú stovežatá,“ pridal sa Čech Jirka.                          Žiaci sa pri tejto debate lepšie spoznávali.

     Slovák Jano debatu uzavrel slovami: „Pochopil som, že každá krajina je krásna a zaujímavá svojím spôsobom a dúfam, že raz navštívim všetky. Buďme hrdí na svoju rodnú vlasť, ale vážme si a rešpektujme aj iné krajiny.

Barborka Fejová

                                        Medveď a včely

     Bol krásny letný deň, vtáčiky vyspevovali a medveď si smelo vykračoval po hore.

Ani ježko nelenil, usilovne si nosil ovocie do svojho brlohu. Stretli sa na úzkej cestičke a ani jeden nechcel ustúpiť. Začali sa hádať.

„Hej, ty tam dole, ustúp!“

„Prečo by som mal ja ustupovať?“ nedal sa ježko.

„Snáď si nemyslíš, že ja taký silný a mocný budem ustupovať tebe, takému malému a bezvýznamnému ježkovi, tak to určite!“

Ježko si dobre uvedomoval situáciu, a preto mu aj ustúpil. Medveď si hrdo vykračoval ďalej. Ako tak išiel, zbadal úľ. Neváhal a pustil sa do maškrtenia.

Včely sa rozzúrili a vravia mu: „Nechaj náš med, prosíme ťa o to, lebo v zime zahynieme od hladu.“

Medveď, vedomý si svojej sily odvetil: „Nechať, prečo by som to mal urobiť, veď medík je taký sladučký!“

Len čo to dopovedal, včely sa rozzúrili a začali ho naháňať. Medveď utekal a utekal, no nič mu nepomohlo ani jeho sila, ani jeho veľkosť. Vtedy si uvedomil, že tieto vlastnosti sú mu teraz nanič.

Včely odleteli a po medveďovej hrdosti nebolo ani stopy. Zahanbený si spomenul na ježka a svoju arogantnosť.

     Odvtedy šíril po lese myšlienky, že priateľmi by mali byť všetci, nezáleží na veľkosti a sile, ale na celkom iných, podstatnejších veciach, ako je múdrosť, šikovnosť, tolerancia,

láska.

Lucia Závidná

S priateľmi

Hory naše krásne,

to je naša  pýcha,

po prechádzke lúkou,

každý ľahšie dýcha.

Nájdeme tu mnoho zvierat,

kvetov, stromov

aj v potokoch ryby- 

-to všetko je domov. 

Na lyžovačke v Tatrách  

nikdy nie sme sami,

Nemec, Rus či Francúz,

všetkých máme radi.

Na spoločnej ceste

za poznaním

podajme si ruky,

nech je dobre všetkým.

Matej Podolonovič