Na tejto stránke najdú svoje práce aj skôr končiaci žiaci školy:

Boj proti osudu

     Lukáš bol  môj najlepší priateľ z detstva, sedeli sme spolu v lavici, smiali sa rovnakým vtipom, počúvali šialenú hudbu, nenávideli a milovali to isté. Skrátka, moje duševné dvojča.

     Ako to už v živote býva, nič netrvá večne. Presťahovali sme sa. Jedna časť zo mňa, zostala, a tá druhá nedobrovoľne nasledovala svojich rodičov. Desať rokov sme sa nevideli. Spočiatku sme si aj písali a sem-tam sa aj vídali, ale bolo to čoraz zriedkavejšie a zriedkavejšie.

Ako dospelá, nezávislá, úspešná som sa vrátila do rodného mesta. Pýtala som sa na Lukáša, hľadala ho, ale márne. Prechádzala som sa známymi uličkami, nasávala vôňu detstva, bezdomovcovi hrajúcemu na ústnej harmonike hodila zopár mincí. Lukášovi hrajúcemu ...  Skamenela som, oči sa vpili do tých jeho, utrápených, mŕtvych. Prišiel o rodičov, nevládal splácať hypotéku, ochorel. Stáva sa. Zobrala som jeho osud do svojich rúk, bránil sa zubami nechtami.

Tak to je koniec reality a začiatok rozprávky. Moja pomoc prišla v pravú chvíľu. Niekedy stačí tak málo, aby sme zmenili osud človeka. Strecha nad hlavou, povzbudenie, finančná pomoc a v neposlednej miere aj láska človeka k človeku. Vďaka šikovným rukám si otvoril svoju vlastnú firmu, darilo sa mu až tak dobre, že pre bezdomovcov dal postaviť ubytovňu a ponúkol tým, ktorí o to stáli, prácu vo svojej firme.

    A ja som vlastne získala najviac. Lukáš mi ukázal pravé ľudské hodnoty.

Miroslava Zápotocká