Slovensko – naša vlasť
V srdci Európy naša vlasť leží,
susedia naši Poliaci, Česi,
Ukrajinci, Maďari i Rakúšania,
rodina to podľa nášho priania.
Slovensko naše, hoc je iba malé,
navštíviť ho oplatí sa stále.
Hradov, zámkov máme dosť,
chce ich navštíviť každý hosť.
Malebné chalúpky, drevenice staré,
nájdeme ich v skanzenoch ešte zachovalé.
A ľudia v takých niekde ešte žijú,
staré zvyky z čias minulých dodržiavajú.
Na východe horkokrvní Rusíni
mámia nás ich prekrásne v chrámoch spevy,
zádumčivosť i bujarosť z festivalov zaznieva,
keď sa stretávajú zo širokého okolia.
Kultúra je pokladom vzácnym,
vyvážiť sa nedá zlatom žiadnym,
je dedičstvom národným,
našou pýchou, citovým zázemím.
Pavol Dziak
Svet na dlani
Modré nebo nad nami,
vzácny je každý deň,
náhlime sa cestami,
hľadáme svoj sen.
Ty, ja, my, vy i oni,
každý má svoj mobil,
cez štyri G internet,
skúmame ten nový svet.
Piercing, rifle, účesy,
to všetko je in.
Kto zaspal, ten dobehne,
nechce patriť k „zlým“.
Projekt, téma, poznanie,
za hranice volá nás,
túžba rásť nám oznámi,
nájsť Európu nastal čas.
Dlhý čas ju hľadáme,
našli ju aj iní,
Európa je prekrásna,
vravia Nemci, Fíni.
Spoznať vedu, jazyky,
to je naším cieľom,
škola nás vždy podporí
byť samým sebou.
Matej Podolonovič
Cestovanie za krásou
Za jednou dolinou, za jednou skalinou žili raz škriatkovia, ktorí sa volali Fuk, Puk a Kuk.
Cestovali po celej Európe, ale nie tak ako my. Najobľúbenejší spôsob cestovania bol pre nich podzemný dážďovkobus, ktorý bol oveľa lacnejší ako chrústíhačka či cesta bocianími aerolíniami.
Škriatkovia to teda neboli obyčajní, každý mal veľký batoh a v ňom kus svojej krajiny, bez ktorého by krajina nebola krajinou. Tuk niesol piesne a tance, Puk tradície a Kuk všetko ostatné, čo tvorí dušu národa. Boli to celkom obyčajní bratia ... bili sa, hrali sa a neposlúchali.
Tuk sa už doma nudil, preto sa rozhodol, že sa opäť vyberie na cesty. Chcel zistiť, čo majú škriatkovia v cudzine vo svojich batohoch. Do svojho si ešte pribalil atmosféru krajiny.
Puk a Kuk si povedali: „ Nenecháme Tuka samého niesť taký ťažký batoh, aj tak sa do jeho batohu všetka tá krása nezmestí. Musíme ísť aj my!“ Nepotrebovali vedieť cudzie jazyky, škriatkovia sa dorozumievajú spoločnou rečou.
Išli chrústíhačkou, bola ideálna na dlhšie vzdialenosti.
Prvá zastávka bola v Rusku. Keď tamojší škriatkovia vybalili svoje batohy, nestačili sa naši bratia čudovať. Achkali, ochkali, videli, že krása môže mať viacero podôb. Toto poznanie si utvrdili aj v ostatných krajinách.
„Bola by to neodpustiteľná škoda a veľké sebectvo, keby sme sa s dušou každého, nám blízkeho národa nepodelili, obzvlášť vtedy, keď skrýva toľkú krásu!“
Ako povedali, tak sa aj stalo. A svet bol , aspoň tu v Európe, opäť v poriadku.
Dávid Grešlík
Výlet
Jedného slnečného dňa sa vybrali líška Truda, medveď Hans a jeleň Karl z Álp do Tatier, lebo chceli porovnať životné podmienky vo vysokohorskom prostredí.
Ubytovali sa v hoteli Plazza. Keďže dostali izbu číslo trinásť, čo vraj prináša smolu, hneď vedľa sa ubytovali vlk s rysom. Nezostávalo im nič iné, ako sa zbaliť a ufujazdiť najkratšou cestou. Bolo im ľúto, že nič nevideli, preto Truda povedala: „Čo keby sme si obzreli Bratislavu?“
„To nie je zlý nápad,“ odvetil Hans.
„Tak teda ideme,“ súhlasil Karl.
Už z diaľky videli hrad, preto sa rozhodli ho navštíviť. Za ním nasledoval Dom svätého pastiera, Slovenské národné divadlo. Keďže bolo aj obdobie fašiangíov zatancovali si na Plese v opere. Zabávali sa, jedli, pili , až skoro praskli.
Nocľah si našli v hoteli Carlton.
Na druhý deň ráno ešte navštívili Múzeum historických hodín.
Hans nadšene zvolal:„Aspoň vieme koľko je hodín!“
Nezabudli ani na Grassalkovičov palác a Michalskú bránu.
Z toľkého chodenia vyhladli, chceli ochutnať jedlá typické pre Slovensko, a to halušky, korbáčiky, oštiepky... Všetko im veľmi chutilo, preto zobrali aj domov na ochutnanie.
K večeru už boli strašne unavení, preto sa rozhodli vrátiť domov . Predsavzali si, že o nejaký čas sa vrátia a navštívia aj iné mestá v tejto prekrásnej krajine
Matúš Šoltis