Boj proti osudu
Lukáš bol môj najlepší priateľ z detstva, sedeli sme spolu v lavici, smiali sa rovnakým vtipom, počúvali šialenú hudbu, nenávideli a milovali to isté. Skrátka, moje duševné dvojča.
Ako to už v živote býva, nič netrvá večne. Presťahovali sme sa. Jedna časť zo mňa, zostala, a tá druhá nedobrovoľne nasledovala svojich rodičov. Desať rokov sme sa nevideli. Spočiatku sme si aj písali a sem-tam sa aj vídali, ale bolo to čoraz zriedkavejšie a zriedkavejšie.
Ako dospelá, nezávislá, úspešná som sa vrátila do rodného mesta. Pýtala som sa na Lukáša, hľadala ho, ale márne. Prechádzala som sa známymi uličkami, nasávala vôňu detstva, bezdomovcovi hrajúcemu na ústnej harmonike hodila zopár mincí. Lukášovi hrajúcemu ... Skamenela som, oči sa vpili do tých jeho, utrápených, mŕtvych. Prišiel o rodičov, nevládal splácať hypotéku, ochorel. Stáva sa. Zobrala som jeho osud do svojich rúk, bránil sa zubami nechtami.
Tak to je koniec reality a začiatok rozprávky. Moja pomoc prišla v pravú chvíľu. Niekedy stačí tak málo, aby sme zmenili osud človeka. Strecha nad hlavou, povzbudenie, finančná pomoc a v neposlednej miere aj láska človeka k človeku. Vďaka šikovným rukám si otvoril svoju vlastnú firmu, darilo sa mu až tak dobre, že pre bezdomovcov dal postaviť ubytovňu a ponúkol tým, ktorí o to stáli, prácu vo svojej firme.
A ja som vlastne získala najviac. Lukáš mi ukázal pravé ľudské hodnoty.
Miroslava Zápotocká
Bistro
Žil raz jeden muž. Vzdelaný, skromný, šikovný. Vlastnil malé bistro. Nemal už rodičov ani manželku, žil úplne sám.
Jedného dňa stretol dievčinu, ktorá sa mu zapáčila, ale nevšímala si ho. Deň čo deň ju pozoroval v bistre, ako si robí nejaké zápisky. Zvedavosť ho kvárila až raz nabral odvahu a povedal :„Prepáčte mi moju smelosť, čo toľko píšete?“
Ona mu chytro odvetila: „Pracujem, som ekonómka a chcela by som sa pričiniť o vyriešenie finančnej krízy v našej krajine.“
„A prišli ste už na niečo?“ vyzvedal ďalej.
„Nie, ale snažím sa,“ odvetila s úsmevom.
O niekoľko dní zasiahla táto kríza aj bistro, do ktorého tak veľmi rada chodievala aj kvôli mladíkovi, s ktorým sa často rozprávala a jeho názory svedčili o zdravom sedliackom rozume, často jej pomohol pochopiť problémy malých podnikateľov.
Keď bistro zavrel, stratil všetko: prácu, peniaze, majetok, stal sa bezdomovcom. Túlal sa po meste, nemal čo do úst a na kradnutie nemal povahu. Vedel hrať na saxofón. Iba to jediné mu zostalo. Ľudia sa pri ňom zastavovali a hádzali mu peniaze do plechovky. Takto živoril skoro celý rok. Až konečne po dlhých zamračených dňoch vyšlo slnko. Zastavila sa pri ňom dievčina. Spočiatku si ju nevšímal, hľadel iba uprene do zeme. Zacítil známy parfém. Keď ju videl pred sebou, bol šťastný, ale aj nešťastný. Už dávno ju ľúbil, ale vedel, že jej nemá čo ponúknuť, preto z lásky k nej sa rozhodol tváriť, že ju nevidí, ale ani dievčina ho takého zúboženého nespoznala. Každý deň, keď išla z práce, sa pri ňom zastavila a počúvala clivé tóny, ktoré vyludzoval na svojom nástroji. Vrývali sa jej priam do duše, plakali, túžili, snívali, sťažovali sa, niekedy boli ako krásny slnečný deň a inokedy ako hmlisté upršané ráno.
Jedného dňa nestál na rohu ulice, svojom obľúbenom mieste. Mesto stratilo svoje čaro. Čím dlhšie ho dievčina nevidela, tým viac jej začal chýbať. Túlala sa po okolí, pýtala sa ľudí, ale nikto nevedel nič o stratenom muzikantovi.
Až raz ju zastavili deti ulice, našli vraj nejakého tuláka, dobitého a špinavého, len ležiaci saxofón sa krásne leskol na slnku. Zavolala rýchlo pomoc. Keď sa mládenec ako tak zotavil a dal do poriadku aj svoj zovňajšok, poznala v ňom svojho dávneho priateľa.
Verte alebo nie, týmto dvom mladým ľuďom sa nepodarilo vyriešiť svetovú krízu, ale tú svoju súkromnú vyriešili veľmi úspešne.
Martina Forintová
Ja, otec a strýko
Viete si predstaviť to, že sa narodíte úžasným rodičom, dvom starým mamám a dvom starým otcom? Ste prvá dcéra, prvá milovaná vnučka.
Stalo sa to mne, ja som bola tá šťastná, tá milovaná, obklopená všetkým, čo si len môže človek priať. A odrazu príde rana, hovorí sa „ako z jasného neba“. Zasiahnutá som ja a všetci známi aj neznámi, ktorí sa o mojom osude dozvedeli. Leukémia, to je môj údel, moja krížová cesta.
Nepomôžu ani peniaze, pokiaľ sa nenájde vhodný darca kostnej drene. Ubiehajú dni, mesiace a mne je stále horšie a horšie. Prestávam veriť, že ma zachránia. Nikto z rodiny nie je na to vhodný. Do úvahy pripadá už len strýko Michal, ktorý žije v zahraničí. Je to otcov brat, ale pred rokmi sa pohnevali. Hnevy idú bokom a strýko ochotne sa dáva vyšetriť, ale ani on nie je vhodný darca.
Napokon mi šťastie prialo a darca sa našiel. Takmer na konci sveta. Je krásne, keď si ľudia, celkom neznámi, zachraňujú život. Aj celá naša rodina sa dala zaregistrovať medzi darcov kostnej drene.
Moja choroba bola nešťastím, ale aj šťastím. Spojila môjho otca so strýkom a celkom neznámych ľudí, ktorí si pomohli.
Miroslava Zápotocká
Záplavy
Táto jar bola naozaj taká, akoby prichádzal koniec sveta. Dážď, dážď a stále len dážď.
Voda opúšťala svoje korytá a korýtka. Hľadala si nové únikové cestičky a vôbec jej nezáležalo kde. Celé východné Slovensko bolo pod vodou.
Písal sa deň pätnásty máj dvetisícdesať. Deň zvaný - Katastrofa. Prehnala sa víchrica a krupobitie. Popoludní sa počasie umúdrilo. Pivnice domov boli pod vodou, cesty rozpadnuté, kopce zosunuté, mosty prepadnuté, stromy popadané. Jediný most, ktorý spájal osemnásť domov za vodou s ostatnou časťou obce, vzala voda. Netrvalo dlho a vojaci pomocou žeriavov namontovali most nový – pancierový.
Voda zaplavila aj multifunkčné ihrisko, ktoré sme tak slávnostne s predstaviteľmi vlády otvárali.
Nastalo oteplenie a ľudia ešte vždy odčerpávali vodu z pivníc a čistili nánosy blata. Dočkali sa aj odškodnenia od rôznych charitatívnych organizácií.
Dnes máme most drevený a ostal aj most pancierový. Všetkých prekvapila suma, ktorú vyzbierala katolícka cirkev v Bratislave na nový most. Tak už sa nevieme dočkať, kedy sa stane realitou.
Andrea Dimunová